.png){kind=small}
Dovoľte, aby som začala ódou na Coimbru. Coimbra je úžasné, krásne, perfektné miesto o ktorom ste pravdepodobne doteraz ani nepočuli, ale verte mi, veľmi rýchlo vám prirastie k srdcu. Ľudia sú neuveriteľne priateľskí a mesto vás neprestane každý deň prekvapovať a tak sa ani nenazdáte a už ste v tom až po uši.
Ale môj prvý týždeň, jeho oči (pzn. moje expresívum), to bol teda týždeň :D
Najskôr by som sa však mala predstaviť. Som Ďurinová. Anna Ďurinová a všetko robím na poslednú chvíľu. Teší ma! Tipnite si, kedy som si podávala prihlášku na Erasmus. Ak váš tip bol posledný deň, tak vám gratulujem, pretože tak to bolo. A to prihlášku zaniesla jedna moja kamarátka (ešte raz vďaka, Kristýnka 😊)
Keď už máte určitú predstavu o mne, tak vás snáď nevystraším. V Coimbre som začínala 1. októbra a ubytovanie som si začala hľadať na internete v júli, v auguste. Po rade jedenej kamarátky, ktorá počula o falošných ponukách na facebooku, som sa rozhodla hľadať ubytovanie na stránkach so spoplatneným sprostredkovaním. To teda bol nápad... Keď som konečne niečo schopné a cenovo dostupné našla, zarezervovala som si miesto, poslala peniaze a ľudia na druhej strane a ja sme boli na chvíľku šťastní. Len na chvíľku... Asi po týždni mi prišiel mail, že im je to ľúto, ale že izbu nedostanem. Ale že im mám poslať na mail čo najviac možností, ktoré by mi vyhovovali. Tak som im posielala izby, ale všetky o ktoré som mala záujem (a verte, že ich nebolo málo. Ku koncu som tam už posielala všetko pod 350 eur) niekto iný predo mnou zobral. Toto posielanie správ trvalo asi mesiac, ale nakoniec sa pre mňa našla izba. Mala som odísť do Portugalska a v týždni pred odletom mi opäť odpísali, že majiteľ už rezervovanú izbu dal niekomu inému. Vtedy som si povedala, že tu sranda končí a požiadala som o vrátenie peňazí. A tak som sa aj s rodičmi vybrala na skusy na Pyrenejský polostrov bez ubytovania, ale stále optimisticky naladená. Veď som stále mala čas si niečo nájsť. Pohodaaaa.
Jeden deň som si vyhradila na behanie po bytoch, ktoré som našla na facebooku. Mala som naplánované asi 4 prehliadky, no už ráno mi dve z toho zrušili, pretože niekto predo mnou mi ich vyfúkol. Tak som s malou dušičkou išla hľadať byt na ulici, ktorej názov som si nezapamätala do konca môjho pobytu (áno, správne ste vytušili tento spoiler, bol to TEN pravý). S pomocou GPS, pár portugalských dôchodcov a šťasteny som našla modrý kachličkovaný dom. (Kachličky, kachličky, všade samé kachličky 😊) Prehliadka prebiehala úplne super! Byt vyzeral lepšie ako na fotkách a už sme končili, keď sa pýtam, kto ešte býva na byte. Odpoveď? Traja španielskí študenti. Jeho oči! Čo ja s tromi španielmi budem robiť?! Už som sa videla ako outsider, ktorý nehovorí ich jazykom. Ale v situácii, kedy sa obzeráš po mostoch a vyberáš si, pod ktorým by sa najlepšie spalo, nehľadíš na také drobnosti. Potriasli sme si rukou a bola som šťastnou majiteľkou kľúčov. S nadšením sme nabehli do obchodov, nakúpili paplóny, vankúše, proste všetko, čo potrebujete plus všetky moje kufre a takto krásne jak vianočné stromčeky som sa aj s rodičmi vrátila na byt. Bývala som na druhom poschodí a pešo tam vytrepať môj kufor dalo zabrať. Keď už máte nádej, že len polovica ostáva, presne vtedy zhasnú svetlá a my traja sme v tme. Paráda. Vedľa dverí sú dva vypínače. Keďže som nechcela na nejakého nového suseda zvoniť a obšťastniť ho pohľadom na nás troch zmätených, vyberala som si medzi vypínačmi ako medzi drôtikmi od bomby. A v tom nás zachránil nejaký chalan čo vošiel do bytovky a bolo svetlo! Úspešne sme sa dostali pred dvere môjho bytu a mamka hovorí tomu chlapcovi, že v pohode, nech nás obíde a pokračuje hore. A on na to, že ide do toho istého bytu ako my. Tak som sa zoznámila so svojim prvým spolubývajúcim a po vstupe do bytu na mňa čakali ďalší dvaja. Lepších spolubývajúcich si človek ani nevie predstaviť. Štyri mesiace s nimi boli úžasné a verím, že naše priateľstvo vydrží 😊
Tak aj keď nie všetko na začiatku vyzerá ružovo, dopadnúť to môže tak dobre ako ste sa ani neodvážili snívať.
autrkou článku je
Comments